"Vďaka Mini-Erasmu som našla svoj životný cieľ"

"Tento projekt mi otvoril oči...

Odporúčam to všetkým, ktorí  čo i len trošičku váhajú alebo nemajú jasno v tom, čo by chceli v živote robiť."

O projekte Mini-Erasmus som po prvý krát počula minulý rok. Spolužiačka a moja veľmi dobrá kamarátka mi spomínala, že existuje možnosť ísť sa na tri dni pozrieť, ako prebieha život na vysokej škole. Tak som si povedala prečo nie, aj keď som už toho času bola rozhodnutá, čo chcem v budúcnosti študovať a neveril som, že moje rozhodnutie niečo môže zmeniť. Nanešťastie (alebo skôr našťastie?) som premeškala registráciu a prijímanie účastníkov na fakultu, kam som sa chcela hlásiť už bolo uzatvorené. Nevešala som hlavu a nejako som na celý Mini-Erasmus zabudla. Na začiatku tohto roka, si nás však moja profesorka matematiky zavolala a znova nastolila tému tohto projektu. A tak som si povedala „A prečo nie?“

K môjmu rozhodnutiu, naozaj poctivo vyplniť prihlášku prispelo aj to, že som po trištvrte roku začala vážne pochybovať o tom, či chcem naozaj študovať daný smer. Musím sa priznať, že sme so spolužiačkou už pár dní pred začiatkom registrácie písali motivačné drísty, v priemere tak na 800 slov, keďže sme otázky z prihlášky poznali z minulého roka.

A tak sme po začatí registrácie tŕpli, či sa to podarilo alebo nie. Ja, keďže som šikovná, omylom som zaklikla, miesto možnosti „že budem dochádzať z miesta bydliska“ možnosť  „zabezpečím si vlastné ubytovanie“. A tak mi pár dní po ukončení registrácie prišiel mail, že ma chcú vybrať pre prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, no potrebujú vedieť, kde by bolo moje ubytovanie a kto by za mňa prevzal zodpovednosť. Bola som neuveriteľne šťastná a hneď som písala spolužiačke, ktorá so mnou písala slohovky. Ona trochu zneistela a videla som to sklamanie, keď povedala, že jej nič neprišlo.

No asi týždeň na to sa dovalila naša pani profesorka na matiku a čítala mená zapojených do projektu, ktorí boli vybraní. So spolužiačkami sme sa plácali po ramenách a nevedeli sa dočkať, kedy konečne pôjdeme.

V piatok pred začiatkom projektu sa spolužiačke ozval náš tútor. Následne aj druhej spolužiačke. A ja som sa začala báť, že na mňa zabudli. Veď moja paranoja sa nezaprie. Na nikoho však nezabudli a ja som sa  pridala do rozprúdenej konverzácie. Krásne bolo , keď sa tútor, ktorý nás mal na starosti, mal stretnúť na hlavnej stanici v Bratislave s ľuďmi, ktorí do Bratislavy pricestovali a mali byť ubytovaní. No človek sa nasmeje, keď sa snažia nájsť ľudia, ktorí sa v živote nevideli a nakoniec niekto odíde s inou skupinou. Našťastie však všetko dobre dopadlo a naša skupinka sa pozbierala.

Čo sa týka samotného programu fakulty, bola som veľmi milo prekvapená. Už to, že sme si mohli vybrať, či sa chceme špecializovať v rámci fakulty na chémiu, biológiu, enviromentalistiku alebo geografiu. Keďže som na mail, v ktorom padla táto otázka reagovala veľmi neskoro, bála som sa, že v chémií pre mňa už nebude miesto a budem musieť ísť pozerať niečo, čo ma tak veľmi nezaujímalo. To sa však nestalo. Miesta boli prispôsobené počtu ľudí a nie ľudia miestu, čo je absolútne super.

Veľmi oceňujem aj výber prednášok a cvičení. Ako sa hovorí, “V každom rožku trošku a v prostriedku najviac“. Nazreli sme trošku do každého odvetvia chémie a z chodu fakulty a prednášok sme si odniesli najviac. Ale jednu vec musím podotknúť. Tá škola je  bludisko a prosím vybavte účastníkom mapu, lebo bez tútora by som sa stratila za najbližším rohom.  Veľmi trefne to poznamenal jeden z nich na príklade ako spoznáte prváka. Viete ako? Hľadá správnu učebňu. Ďalšia vtipná situácia nastala v momente, keď sme odhalili v našej skupine týpka, ktorého motivácia siahala vyššie ako kompetencie nášho predsedu vlády. Keď si predstavíte človeka, ktorý odpovedá na každé vaše slovo otázkou (je jedno či k veci alebo nie) a vynásobíte ho tromi, získate verný obraz môjho spolubojovníka Romana.

No aby som nehovorila len o fakulte, mali sme predsa kopu iného programu. Medzi jeden z hlavných bodov patrila networkingnight. Večer plný príležitostí a možnosti dozvedieť sa viac o uplatnení na pracovnom trhu. Môj prvotný popis by bol „ako odstrašiť totálneho introverta“, no nakoniec som sa i ja odhodlala a večer som si užila. Ak mám pravdu povedať, tento večer mne osobne veľmi pomohol v rozhodovaní sa, čo chcem v budúcnosti so svojím životom ďalej robiť. Ochota ľudí na tomto podujatí bola neskutočná, pretože odpovedali na otázky, ktoré som ja sama ani len nepochopila. Hold, niekto je tu iná liga.

Súčasťou povinného programu boli aj workshopy na rôzne témy. Zo začiatku som sa bála, že ma nič nezaujme a budem tvrdnúť u niekoho, kto mi bude tlačiť do hlavy kapustu. Nestalo sa.. Nastal opačný problém a to, že som si nevedela vybrať. Nakoniec som sa nechala uhovoriť kamarátom na workshop "Aj ty v IT" a vôbec toho neľutujem. Týpek, čo nám prišiel porozprávať o svojom živote a práci v Esete bol frajer. Dokázal vo mne za hodinu vyvolať totálny pocit nostalgie, strachu aj radosti. Ale čo ma potešilo úplne najviac bolo, že mi poprial veľa šťastia, ak sa niekedy rozhodnem študovať informatiku. Za mňa si týmto workshopom Mini-Erasmus získal +10 bodov.

V rámci nepovinného programu som sa zúčastnila City Rally. Pobehovať po starom meste a stvárať blbosti nie je zrovna moja šálka kávy, no zabavila som sa teda statočne. Nikdy by som nebola povedala, že budem tancovať na námestí SNP. (Keby vás náhodou zaujímalo, čo si budú myslieť ostatní, keď sa tam začnete naťahovať do tanečne formácie, úprimne im to bude jedno. Hovorím z vlastnej skúsenosti). Alebo, že pred nami ujde pracovník kníhkupectva, ktorého chcete objať. Zas tak desivo to nepôsobilo či?

Každopádne mi tento projekt otvoril oči a dal skúsenosti, ktoré by som tak jednoducho určite nezískala. Výsledne už nie je dôležité, či som sa nakoniec rozhodla študovať na danej fakulte alebo nie, no vďaka Mini-Erasmu som našla svoj životný cieľ a niečo, čo chcem v živote dosiahnuť, preto som rada, že som sa ho mohla zúčastniť a odporúčam to všetkým, ktorí  čo i len trošičku váhajú alebo nemajú jasno v tom, čo by chceli v živote robiť. Ak máme príležitosť na to, sa aspoň trochu priblížiť skutočnému študentskému životu, tak prečo by sme si to mali nechať ujsť?

Na záver by som sa chcela poďakovať šikovným ľuďom z FGE, ktorý pracovali na tomto projekte a vďaka ktorým som si z tých troch dní odniesla veľmi silný zážitok. Viem, že to muselo stáť veľa neprespaných nocí a vrelo dúfam, že to aj vás tešilo a stálo za to. Tak isto aby som nezabudla na svojho tútora Julka, ktorý mi poskytol doplnkové informácie aj po skončení projektu s som rada, že stále existujú ľudia, ktorým záleží a dobru a blahu iných.

Autor článku: Zuzana Wlachovská