Aj zvyšku našich mentorov sme položili zaujímavú otázku. Ak ste si ešte neprečítali odpovede našich prvých štyroch mentorov, nájdete ich TU.
Prečo je dôležité poznať svoju osobnosť?
V psychológii a pridružených disciplínach sa tejto téme venuje výrazná pozornosť. Je to vlastne základný predpoklad pre aspoň priemerného psychológa, terapeuta, mediátora a podobne. No i bežne v živote je dôležité poznať seba, svoje silné a slabé stránky, reakcie, potreby, rôzne limity… Vďaka tomu dokážeme predvídať ich dopad na okolitý svet. Získavame tým istú silu, priam moc, v prípade, že sa naučíme tieto informácie využiť. To, akým spôsobom, je už v rukách každého z nás.
Osobne si však, zachovávam pri fatalite informácií o osobnosti štipku skepticizmu. Stretávam sa s tým, že istá miera napätia z možných prekvapení zo seba, z ľudí v mojom okolí, či života samotného, ma udržuje v strehu. Je to celkom užitočné, lebo spoznať, či predvídať niekoho správanie dokonale je podľa mňa nemožné.
Osobnosť sa zväčša chápe ako relatívne stála štruktúra, no definuje ju aj mnoho dynamických zložiek. V nie poslednom rade má schopnosť reagovať na život a utvára sa v jeho procese (najvýraznejšie v detstve). Zjednodušenie - „Som cholerik, teda, výbušný extrovert“, neobsiahne všetko to, čo som. Často som totiž rada sama a pri smutnom filme, či prípade v správach preplačem a presmrkám dva balíky vreckoviek. Avšak, nemala som to takto celý život. Na druhej strane, keď vidím ľudskú tragédiu naživo, dokážem sa odosobniť, sústredím sa na človeka, ktorý to potrebuje.
Niekedy sa až divím koľko rôznych osobností môže schovať jedna bytosť (Kolegovia, myslím to obrazne :) ). Aj tá moja sa prispôsobuje situácii, v ktorej sa vyskytuje. Prispôsobuje sa špecifickým potrebám klienta, partnera, dieťaťa aj pani za prepážkou na pošte. No stále som to JA! Sú situácie, kedy aj vysoká miera spomínanej adaptability zlyhá. Možno to poznáte, vypadne z vás niečo absolútne od veci, nehodiace sa, alebo s neprimeranou hlasitosťou :). No, je to ľudské...
Čo viem isto, že ak budem pozorná, mám dosť veľkú šancu naučiť sa niečo nové o svojej aj o Vašej osobnosti každý deň. A prečo by som teda, mala? Dôvodov je neúrekom, pre mňa je však ten najdôležitejší – aby som zajtra bola lepšia ako dnes!
Akú najväčšiu životnú lekciu ste dostali?
Otázka ma celkom pobavila: Vybavil som si mojich dlhých 23 rokov v školských laviciach (nie, neopakoval som ročníky) a márne som sa snažil spomenúť na „životnú lekciu“ z tohto prostredia. Možno sa udiala vtedy, keď som chýbal, alebo spal s otvorenými očami.... Aj keď som mal mnoho vynikajúcich učiteľov a profesorov, ktorí mi dali neskutočne veľa, úplne spontánne mi prichádza na rozum životná lekcia z mojich teenagerskych rokov, keď som opral moje obľúbené snehobiele tričko s červeným futbalovým dresom. Pre tých, ktorí túto životnú lekciu ešte nezažili, iba spomeniem, že tričko sa šibnutím čarovného prútika zmenilo na neodolateľne ružovo bordové. Trvalo mi rok, kým som si ho znova obliekol, a samozrejme iba pod sveter. Nanešťastie, práve vtedy akosi príliš kúrili, a ja zabudnúc, som po chvíli sveter vyzliekol. Šok prišiel, keď módna ikona nášho ročníka ma zaskočila otázkou „čo to máš za tričko?!“. Uvedomiac si, čo mám na sebe, som ružovo-bordovú farbu zrejme chytil aj do tváre. Čo ma ale úplne odrovnalo, bola nasledovná otázka: „Kde si to kúpil? To muselo stáť spústu peňazí!“ Stratil som reč, a keď ešte dodala „Nečakala som, že máš taký vkus!“ , s rachotom padli všetky moje predstavy o živote. Iba neskôr som si uvedomil, že podobných fail-winov som zažil viac. Ako preučený ľavák som mal ťažkosti s písaním v prvom ročníku, z čoho som bol nešťastný ja aj moja mama. Tak som povinne drel písanie, až do tej miery, že dodnes som hrdý ako viem „namaľovať“ slová a navyše môžem povedať, že mám obe ruky ľavé :) Apropo, maľovanie, ďalší fail-win: pamätám si, ako som na hodine výtvarnej výchovy nakreslil svojho najlepšieho koňa, a získal ním cenu za najkrajší obraz – v kategórii Mimozemský život. Hm, priznám sa, tento win ma až tak netešil. Iný prípad bol, že som veľmi chcel ísť na gympel do programátorskej triedy. A hoci som bol úspešný riešiteľ matematických olympiád, prijímačky z matiky dopadli biedne a zobrali ma do jazykovej triedy. Doteraz som hrdý, že som sa tam dostal: od najkvalitnejšieho maturitného ročníka na Slovensku, cez jazyky, ktoré ma živia dodnes, až po super vzťahy a ľudí, ktorí ma naučili vnímať svet v jeho krásnej rôznorodosti. A takto akosi to išlo vždy keď som sa snažil dostať na postgraduál v teológii, a dostal som „len“ možnosť postgraduálu poradenstva pre manželstvo a rodinu. V Taliansku, v Ríme. Nezabudnuteľná skúsenosť. Inokedy ako vedúci detského tábora som si zlomil nohu a tri mesiace chodil o barlách. Ruky sa mi z barlí tak vytrénovali, že som potom náhodou začal hrávať hokejbal, lebo mi to išlo ako nikdy predtým. Hneď v prvej sezóne sme sa s mužstvom stali majstrami mestskej ligy. Alebo keď som po pozícii sales-leada pre Bratislavu zmenil job, „len“ na administrátora v IBM, odmietnuc finančne zaujímavé ponuky farmaceutických firiem, ale s obmedzenou možnosťou rastu, aby som sa časom stal manažérom veľkého a úspešného teamu, a stále s možnosťou rastu.
Neúspechy mi často otvorili možnosti, o ktorých som predtým ani netušil. Sklamania aj pády patria nejak tak k životu, a celkom vedia bolieť. Ak sa v nich však človek nezamotá, možno si bude vedieť povedať tak ako ja v mnohých prípadoch: „Nič lepšie sa mi nemohlo stať!“
P.S. Životná lekcia kedysi snehobieleho trička, nebola len v tom, že biele a červené sa spolu neperie. Naučila ma okrem fail-winov aj inú dôležitú vec. Spolužiačke som sa po chvíli so smiechom priznal, ako som si tú exoticky krásnu ružovo-bordovú farbu „vyrobil“. Rozosmiala sa aj ona a porozprávala mi o svojich začiatkoch s praním. Zblížilo nás to, nikdy som netušil, že tá dokonalá baba vie byť taká normálna. Naša priznaná nedokonalosť nám umožnila byť samým sebou jeden pred druhým, nemuseli sme sa od vtedy na nič hrať, a tak sa mohlo zrodiť priateľstvo. Naučil som sa byť spokojný s tým, že som nedokonalý a nebáť sa o svojich neúspechoch hovoriť s ostatnými. Veď predsa možno aj tento neúspech je tá najlepšia vec, čo sa mi mohla stať.
Čo bola v živote tvoja najväčšia výzva?
Celé to začalo mojim odchodom do Londýna po maturite.
Dievča z malého mestečka, bez dobrej znalosti AJ a s nulovou skúsenosťou s cestovaním. Dodnes si pamätám ako som si doma na google maps prezerala so susedom, ktorý bol do počítačov, ako vyzerá hlavná stanica, či ako sa dostanem na miesto. Nikto mi ale nepovedal, že ako funguje metro, ako si kúpiť lístky, či to, že 30 kg batožina asi nie je najlepší nápad pre vtedy 45 kg dievča :) A PREDSA SA TO DÁ :)
Neviem ako som nakoniec presvedčila rodičov, že aj keď ma prijali na univerzitu na Slovensku ( prijímačky spravené a obálka o úspešnom prijatí na stole), je Londýn to správne rozhodnutie. Keď sa nato pozerám spätne, moja najväčšia výhoda bola práve moja naivita a neznalosť reality a života vo veľkomeste. Kufre zbalené, pár kurzov AJ za sebou, nadmerná batožina so mnou, už len sa rozlúčiť a ide sa do sveta. Vôbec som sa nebála, verte mi alebo nie, práve ta neskúsenosť mi dávala odvahu. Toľko odvahy nemám ani dnes, po viac ako 8 ročných skúsenostiach s cestovaním a životom v zahraničí. Preto ja osobne delím ľudí na tých, ktorí sú neskúsení s ohromnou odvahou a tých, ktorí už čo to vedia o živote v cudzom svete a sú opatrnejší. Naivita je priam nutná na začiatok. Akoby to bolo včera, keď som stála vo vlaku na ceste do centrálneho Londýna, kedy počujem názov svojej zastávky a dvere sa neotvárajú. Ja chcem predsa vystúpiť. Staršia pani asi pochopí, stláča čudné tlačidlo a dvere sú zrazu dokorán. Už len prísť na, to ako sa dostanem do metra cez zvláštne vyzerajúce točité dvere ( turniket ) :). A takto by som vám vedela rozprávať, ale ako ma naučila moja najlepšia kamarátka z Brazílie v Londýne, je lepšie raz sa stratiť v metre poriadne, ako si byť neistá ešte pár mesiacov :) . Všetci, ktorí opúšťame svoju comfort zone vieme o tom svoje. Len preto, že dnes som scestovaná, študovala som na 3 zahraničných univerzitách, stážovala a pracovala v Barcelone, Budapešti, Coimbre a Amerike, neznamená, že sa nebojím a viem všetko o cestovaní a svete. NIE. Vždy príde nové metro, ktoré treba spoznať, nové letisko a nová kultúra. Ako povedal W.Wilson, SME TU, ABY SME TENTO SVET OBOHATILI? NEOCHUDOBNIME SA O TÚTO PRÍLEŽITOSŤ. A ja by som doplnila pána W :) o skúsenosť sa NEBRAŤ PRÍLIŠ VÁŽNE, AROGANCIA ŤA NIKAM NEDOSTANE A STRES JE DOBRÝ, POKIAĽ JE POZITÍVNY. Nič nestojí za dlhodobý a neproduktívny stres, ani kariéra, ani peniaze.
Na čo ste vo svojom živote najviac hrdý?
„Najviac hrdý som na to, že ma živí zmysluplnná práca, ktorú som si sám vymyslel a podarilo sa mi spojiť to, v čom som dobrý, čo ma baví a napĺňa, a čo prináša úžitok pre celú spoločnosť,” vyjadril sa Juraj Kováč. Juraj Založil kurz Rozbehni sa! , kde pomáha ľudom rozvíjať ich tvorivosť a podporovať ich podnikavosť. Je taktiež autorom StarteR! návodov, ktoré ukazujú ako rozbehnúť podnikanie úplne od nuly, a to čo najlacnejšie a najrýchlejšie. Venuje sa taktiež viacerým projektom ako sú napríklad Najlepší nápad pre stredoškolákov, či Social Impact Award pre vysokoškolákov. Okrem týchto aktivít realizuje projekty ako aktivator 3000 a dobrezvyky.sk.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára