Na študijný pobyt do Číny som sa dostala, dá sa povedať, úplnou náhodou...
Po umiestnení sa v celoslovenskej súťaži s názvom „Ako pomohli eurofondy môjmu okoliu“ som bola pozvaná aj s našou pani riaditeľkou PaedDr. Alenou Paulovou na slávnostný obed a odovzdávanie cien na Úrad vlády Slovenskej republiky do Bratislavy. Cesta bola dlhá, tak prečo si ju nespríjemniť rozhovorom. Rozprávali sme sa celú cestu a o veľa veciach, jednou z nich bolo aj otvorenie bilingválneho gymnázia s vyučovacím jazykom čínskym na našej škole, kde študujem po španielsky. Prišlo mi to ako skvelý nápad! Veľmi som podporovala túto myšlienku a vedela som, že kebyže si mám možnosť vybrať ešte raz strednú školu, určite by som si vybrala bilingválne gymnázium so zameraním na čínštinu. V rozhovore sme neobišli ani to, že ma veľmi baví cestovanie a spoznávanie nových ľudí, kultúr a v tom sa ma pani riaditeľka spýtala, či by som nemala záujem o program kultúrnej výmeny v Číne. Najprv sa mi to zdalo ako bláznivý nápad, ale po chvíli sa mi zapáčil.
Moji rodičia to spočiatku nepodporovali, ale stále som nestrácala nádej a rozhodla som sa kontaktovať manažérku agentúry Mgr. Danku Čermákovú, na ktorú mi dala kontakt pani riaditeľka. Po krátkom rozhovore s ňou som sa rozhodla, že to vyskúšam a pošlem jej vyplnený formulár. Zámerom tohto programu je ponúknuť mladým a schopným ľuďom pobyt v čínskej rodine, priblížiť im kultúru, jazyk a tunajší životný štýl. Požiadavky agentúry boli znalosť jazyka, vzťah k deťom a minimálny vek 18 rokov. Verila som, že ma nič neodradí a dostanem sa tam! Poslala som vyplnený formulár, pár fotiek a list rodine. Asi po týždni sa mi ozvala manažérka s ponukou rodín, ktoré mali o mňa záujem. Poslala mi formuláre, ktoré vypĺňali rodiny, ich fotky a list pre mňa. Veľmi som sa potešila záujmu rodín. Keď to bolo už v takomto štádiu, vedela som, že musím pritlačiť na rodičov a presvedčiť ich aby ma pustili. Ani som nevedela ako, ale podarilo sa mi. Medzitým, ako som presviedčala rodičov, mi manažérka Danka o všetkom ohľadom programu. Keď som rodičov konečne prehovorila, ostávalo už len absolvovať skype hovor so zvolenou rodinou. Veľmi som sa tešila, že ich konečne uvidím aj v priamom prenose. Po skončení video hovoru som bola na 100% rozhodnutá!
Moje rozhodnutie som samozrejme musela oznámiť aj škole, ktorá mi nerobila žiadne problémy, ani keď som oznámila, že chcem ísť na polroka preč. Dokonca ma podporili. Začala som si pozerať letenku a víza. Po oznámení tejto novinky celej rodine mi môj krstný otec povedal, že pôjde so mnou, pobudneme nejaký čas v Pekingu a odovzdá ma agentúre. Odlietali sme 24.6. z Budapešti a ja som si stále myslela, že sa mi to len sníva. Zažili sme jeden skvelý týždeň v Pekingu, kde sme si pozreli a ochutnali všetko, čo sa dalo. Keď krstný odletel domov, začalo sa moje polročné dobrodružstvo v Číne. Vyzdvihla ma moja host-family spolu so šéfkou agentúry Ying Sun. Keďže moja rodina býva približne 160 km od Pekingu mali sme dosť dlhú cestu na rozhovor, ktorý bol skvelý. Po príchode do Tangshanu som absolvovala týždenný tréning a potom som sa konečne dostala do mojej host-family, ktorú tvoria rodičia, dvojročné dvojičky a dve housekeepers. Po pár dňoch s nimi som sa cítila ako doma, ako člen ich rodiny. Zažívam tu veľmi veľa krásnych chvíľ, za ktoré som veľmi vďačná.
Veľkou oporou v Číne sú mi aj moje šéfky Danka a Ying, ktoré ma vôbec neberú ako zamestnanca, ale ako kamarátku a to sa mi na tom páči – tá rodinná atmosféra. V rodine komunikujeme anglicko-čínsky, bývam v ich dome, mám tu stravu, rodina mi platí polročné víza, ktoré nepatria medzi najlacnejšiu záležitosť, platia mi spiatočnú letenku, dávajú mi vreckové, platia mi súkromné hodiny čínštiny a jediné, čo za to chcú je, aby som svojich host-brothers učila po anglicky, rozprávala sa s nimi a hrala. Za veľmi krátky čas som si našla veľa priateľov, s ktorými trávim svoj voľný čas či už vo fitku, alebo cestovaním po okolí. Súčasťou programu je aj štúdium čínštiny, ktorá je veľkou výzvou takmer pre každého.
Pred mojim odjazdom veľa ľudí moje rozhodnutie vycestovať do Číny neschvaľovalo, boli prekvapení a zarazení. Pýtali sa, či sa nebojím. Ale ako sa hovorí: „Kto sa bojí, nech nechodí do lesa.“ Dnes im viem povedať, že som so svojím rozhodnutím spokojná. V Číne sú ľudia milí a veľmi priateľskí, cítim sa tu bezpečne, pochybnosťami domasedov o Číne som sa nenechala odradiť a skúsila som niečo nové. Teraz som tomu veľmi rada.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára